Organy a organári na Slovensku

V rokoch 1865 – 1875 spolupracoval na stavbe viacerých Šaškových organov. Učiteľ a organista Matej Gerley spomína najmä lokality na Považí, napríklad Leopoldov, Horné Zelenice, Ostrov (nástroj r. 1925 preniesli do r. kat. kostola v Krakovanoch – Strážach), ako aj mesto Taba v Šomoďskej stolici (Maďarsko). Po vyučení sa V. Možný zdokonaľoval v nemeckej organárskej firme Eberharda Friedricha Walckera v Ludwigsburgu. R. 1875 si otvoril organársku dielňu v Nitre. Medzi jeho prvé samostatné práce patrila prestavba dvojmanuálového organa v r. kat. kostole v Močenku, ktorý r. 1790 zhotovili Pažickí z Rajca. Svoj prvý organ postavil r. 1876 pre Katedrálu sv. Emeráma v Nitre (malý organ). Keď ho poverili stavbou nového organa pre bratislavský Dóm sv. Martina, preniesol dielňu z Nitry do Bratislavy. Na tento krok sa pravdepodobne odhodlal aj preto, lebo 16. januára 1880 zomrel v tom čase jediný bratislavský organár Michal Slezák. Prosperujúca dielňa fungovala na Puškinovej ulici č. 4 (Stefaniestrasse 4, neskôr 2) až do r. 1914, keď 70-ročný majster zanechal činnosť.

Vincent Možný patril k najproduktívnejším a najznámejším slovenským organárom druhej polovice 19. a začiatku 20. storočia. V súdobej literatúre sa o ňom zachovalo viacero správ. Prvýkrát sa o ňom zmienil r. 1877 učiteľ a organista Matej Gerley.

O dielni nemáme podrobnejšie správy. Vieme, že už r. 1875 v nej pracoval ako pomocník Jozef Procházka. Od r. 1891 sa tu učil Konštantín Bednár, ktorý ostal pracovať u Možného aj po vyučení a r. 1915 prevzal dielňu. Podľa počtu novopostavených nástrojov sa však dá usudzovať, že u Možného pracovali aj ďalší organári. V tvorbe V. Možného prevládajú menšie, jednomanuálové organy a bezpedálové nástroje. Podľa dostupných prameňov postavil len päť dvojmanuálových organov. Z nich najmenší je cvičný organ skladateľa Franza Schmidta z r. 1908, ktorý má len 9 registrov (4 + 3 + 2). Najväčší je 34-registrový organ (15 + 9 + 10) pre Dóm sv. Martina v Bratislave. Nástroj pre r. kat. kostol v Zlatých Klasoch z r. 1884 má 16 registrov. Rovnaký počet registrov má aj organ pre r. kat. Kostol sv. Benedikta, opáta, v Hronskom Beňadiku. Dvojmanuálový nástroj v r. kat. farskom kostole v Hodruši-Hámroch, časť Banská Hodruša má 14 registrov. Tento organ má pneumatické traktúry, ostatné dvojmanuálové nástroje majú mechanické traktúry.

Ďalší dvojmanuálový organ vznikol prestavbou dvojmanuálového opusu viedenského organára Johanna Henckeho z r. 1751. Nástroj sa nachádza v r. kat. farskom Kostole sv. Jána z Mathy v Bratislave. Práca s drevom a kovom je zvládnutá na dobrej remeselnej úrovni. Zvukové kvality jednotlivých opusov zodpovedali dobovým predstavám. Aj nástroje s malým počtom principálových registrov dokázali často prekvapujúco naplniť priestor kostola. Osemstopové a štvorstopové registre sa mohli používať i samostatne, pričom tzv. zmesnými registráciami sa dali vytvoriť rôzne dynamické a farebné kombinácie. Väčšie organy poskytovali pomerne bohatý výber osemstopových a štvorstopových registrov, z ktorých každý mal vyhranený charakter. Možného organy však spĺňali aj ďalšiu dôležitú požiadavku. Pri minimálnej údržbe fungovali dlhodobo spoľahlivo. Odborníci vysoko hodnotili takisto jeho lipnutie na zásuvkových vzdušniciach. Napríklad skladateľ Franz Schmidt si dal cvičný organ vyrobiť u Možného, hoci vo Viedni v tej dobe pôsobili viacerí známi organári. Dokonca sa vyjadril, že Možného organy budú raz také vyhľadávané ako Stradivariho husle. Preto neprekvapuje, že V. Možný dokázal konkurovať veľkým organárskym firmám.

Podľa zachovaných diel si môžeme o tvorbe Vincenta Možného urobiť nasledujúci obraz. Hracie stoly sú obyčajne samostatné a stoja pred soklom organovej skrine, odkiaľ má organista dobrý výhľad. Navyše toto umiestnenie je prijateľné aj z akustického hľadiska. Klaviatúry sa na zadnej stene nástroja vyskytujú len vtedy, keď bolo nevyhnutné situovať nástroj do zábradlia chóru. Aj v takom prípade však má organista dobrý výhľad, nakoľko klaviatúra je umiestnená za nízkou strednou časťou nástroja medzi dvoma vyššími vežami. (Výnimkou je len nástroj pre kaplnku seminára v Nitre.) Hracie stoly sú často označené firemnými tabuľkami. Na prvých prácach mali kruhový tvar, neskôr sa stretáme s obdĺžnikovými tabuľkami umiestnenými uprostred na doske nad manuálovou klaviatúrou. Nápisy sú zväčša maďarské, zriedkavo aj nemecké. Najstaršia firemná tabuľka s nápisom „Mozsny Vince / Orgona készitő / Nyitrán“ sa nachádza na prvom opuse v katedrále v Nitre.

V manuáloch používal V. Možný rozsah, ktorý bol bežne zaužívaný v období pred prvou svetovou vojnou: C – f³ chromaticky, teda 54 klávesov. Nástroje s menším rozsahom sú skôr zriedkavé. Obrátená farba manuálovej klaviatúry sa na Možného organoch nevyskytuje, dlhšie klávesy majú obloženie z hovädzej kosti. Často je na čelách dlhších klávesov namiesto kosti nalepená tenká vrstva z javorového dreva. Kratšie, čierne klávesy sú z ebenového dreva, spodná časť je však často z tvrdšieho, načierno moreného dreva, pričom ebenová je len horná tenká vrstva. Manuálové klávesy majú pomerne veľkú menzúru, pri rozsahu C – f³ býva rozsah medzi vnútornými hranami bočníc klaviatúry okolo 760 mm, rozsah medzi vonkajšími hranami klávesov C – f³ je o niečo menší. Niekedy sú však manuálové klaviatúry ešte širšie a prekračujú menzúru klavírových klaviatúr. Napríklad v Dóme sv. Martina v Bratislave dosahujú šírku 769 mm. Pri rozsahu C – c³ je šírka medzi bočnicami klaviatúry približne 687 mm. Celková dĺžka spodných klávesov je okolo 149 mm – 150 mm, dĺžka prednej časti týchto klávesov sa pohybuje v rozmedzí 47 mm – 49 mm. Bočnice klaviatúr majú spravidla hornú plochu rovnú, pričom vodorovná (horná) plocha zviera so zvislou plochou pravý uhol. Na nástrojoch s pneumatickými traktúrami je prechod medzi vodorovnou a zvislou časťou bočnice zaoblený. Zvlnené bočnice klaviatúr sme objavili len na dvojmanuálovom organe s pneumatickými traktúrami v r. kat. farskom Kostole sv. Mikuláša v Hodruši – Hámroch, časť Banská Hodruša. Na dvojmanuálových nástrojoch je spodná klaviatúra obyčajne o niekoľko milimetrov zasunutá pod vrchnú klaviatúru. Čelá dlhších klávesov hornej manuálovej klaviatúry sú šikmé.

Väčšina organov V. Možného nemá pre danú dobu štandardný pedálový rozsah C – d¹, teda 27 klávesov. Takýto rozsah sa začína objavovať až v prácach z posledného obdobia. Vyskytuje sa napríklad pri všetkých nástrojoch s pneumatickými traktúrami. Pedálové klaviatúry majú najčastejšie klávesový rozsah C – f⁰, teda 18 klávesov. Skutočný tónový rozsah pedála je však niekedy menší, len C – H, teda 12 tónov. Malý rozsah pedála nie je príznačný iba pre tvorbu V. Možného, ale často ho nájdeme aj v dielach iných organárov, čo je odrazom nízkej úrovne používania pedála na Slovensku, resp. v Uhorsku v tej dobe. Pedálové klaviatúry, zhotovené z dubového dreva, majú rovnobežné klávesy v jednej výškovej rovine. Horné (kratšie) pedálové klávesy sú rovnako dlhé a na prednej časti už nemajú výrez v podobe „zobáka“. Celkovo sú klávesy oveľa kratšie ako súčasné klávesy, vnútorná hĺbka rámu pedálovej klaviatúry je obyčajne menšia ako 500 mm. Extrémne krátke boli aj pedálové klávesy nástroja pre Franza Schmidta. Celková dĺžka spodných klávesov bola údajne len 355 mm. Vonkajšia šírka rámu pedálovej klaviatúry býva pri rozsahu C – f⁰ okolo 930 mm. Rozstup medzi jednotlivými klávesmi je väčší ako v súčasnosti, väčšia je aj šírka jednotlivých klávesov. Dlhšie (spodné) klávesy sú obyčajne 30 mm široké, horné (kratšie) sú ešte širšie – okolo 33 mm.

Pri nástrojoch s mechanickými traktúrami, bez ohľadu na typ vzdušnice, sa registre ovládajú drevenými vysústruženými manubriami na vyťahovanie, umiestnenými spravidla po stranách manuálových klaviatúr. Pri nástrojoch s menším počtom registrov sú manubriá zvyčajne iba v jednom rade po stranách manuálovej klaviatúry, pri nástrojoch s väčším počtom registrov sa objavujú až v troch radoch nad sebou. Názvy registrov sa nachádzajú na okrúhlych terčíkoch s pozlátenými okrajmi. Pri dvojmanuálových organoch sú terčíky obyčajne viacfarebné. Terčíky registrov I. manuálu sú vždy biele, terčíky II. manuálu sú červenkasté, resp. ružové alebo oranžové, a terčíky pedála sú modré alebo zelené. Výnimočné sú terčíky na dvojmanuálovom organe v r. kat. farskom Kostole sv. opáta Benedikta v Hronskom Beňadiku, kde pri II. manuáli sú zelené a pri pedáli sú tmavomodré. Terčíky sú osadené buď na čelnú plochu drevených vysústružených registrových manubrií, alebo sú pre lepšiu orientáciu umiestnené na šikmých doskách nad registrovými manubriami. Názvy registrov sú vždy napísané čiernou farbou. Najčastejšie sa vyskytujú maďarské názvy, menej frekventované sú nemecké, príp. nemecko-maďarské názvy, napr. Gemshorn / 4 láb, Geigenprincipal / 8 láb, Hohl / flauto / 8 láb. Stopová poloha je spravidla označená arabskou číslicou a maďarským názvom stopy „láb“, nemecký ekvivalent „Fuss“ sa vyskytuje zriedkavejšie. Na nástrojoch s pneumatickou traktúrou sa obyčajne stopová poloha označuje číslicou a za ňou je uvedený znak stopy. Zaujímavé riešenie sme našli na organe v r. kat. kostole v Ivanke pri Dunaji, kde časť terčíkov má slovné označenie „láb“ a časť obsahuje znak stopy.

Pri pneumatických traktúrach sa nad manuálovou klaviatúrou (pri dvojmanuálových organoch nad hornou klaviatúrou) nachádzajú v jednom rade biele sklopky, ktoré majú v strede kruhové terčíky (pri dvojmanuálových organoch viacfarebné). Registre zvyčajne začínajú (zľava) pedálovými registrami v poradí Subbas, Oktávbas a Cello, zriedkavo sa objavuje opačné poradie. Potom nasledujú manuálové registre Principál 8´, Oktáva 4 a Mixtúra, ale poradie nie je vždy jednotné. Zoradenie sklopiek podľa stopovej polohy (od najhlbšej po najvyššiu) a podľa dynamiky registrov V. Možný nepoužíval. Za manuálovými registrami sú obyčajne umiestnené sklopky spojkového aparátu. Pri dvojmanuálovom nástroji v Banskej Hodruši nasledujú po sebe pedálové registre, registre hlavného stroja, II. manuálu a napokon spojky.

Spojky sa v tvorbe V. Možného vyskytujú zriedkavo. Bežnejšie sú len pri dvojmanuálových organoch a pri nástrojoch s pneumatickými traktúrami. Dvojmanuálové organy, bez ohľadu na typ vzdušníc a traktúr, majú vždy vybudovanú manuálovú spojku. Nástroje so zásuvkovými vzdušnicami a s mechanickými hracími traktúrami majú tzv. bodcovú manuálovú spojku. Na dvojmanuálových organoch sú bežné aj pedálové spojky. Na jednomanuálových organoch s mechanickými traktúrami sa však pedálové spojky objavujú zriedkavo. Pri nástrojoch so zásuvkovými vzdušnicami môže byť pedálová spojka riešená ako basventil, príp. spojkovou mechanikou v hracom stole. Basventil, ovládaný registrovým manubriom, označeným na pôvodnom terčíku názvom Futti (sic!), obsahuje napríklad opus v Katedrále sv. Emeráma v Nitre. Pedálové spojky so spojkovou mechanikou v hracom stole sa objavujú častejšie. Poznáme ich z jednomanuálových organov s mechanickými traktúrami a so zásuvkovými vzdušnicami v r. kat. kostoloch v Bolešove, v Dolnom Lopašove, v Hrachove, v Ohradách, v Moste pri Bratislave a v Šoporni. Pri nástrojoch s pneumatickými traktúrami sa pedálová spojka bežne nachádza aj v jednomanuálových organoch. V dvojmanuálovom organe v Banskej Hodruši je okrem samostatných pedálových spojok I. a II. manuálu prítomná dokonca i pedálová oktávová spojka. Manuálové oktávové spojky sú pri nástrojoch s mechanickými hracími traktúrami ešte ojedinelejšie ako pedálové spojky. Zato pri pneumatických traktúrach sa okrem manuálových a pedálových spojok stretávame s rôznymi oktávovými spojkami, ktoré sú niekedy aspoň sčasti vybudované aj v diskante, teda tónový rozsah vzdušnice je väčší ako klávesový rozsah príslušnej klaviatúry. Spojky sa pri organoch s mechanickými traktúrami ovládajú spravidla registrovými manubriami, zriedkavejšie sa objavuje ovládanie šľapkami umiestnenými nad pedálovou klaviatúrou. Pri nástrojoch s pneumatickými traktúrami sa spojky väčšinou ovládajú registrovými sklopkami. Na pôvodných registrových terčíkoch sú spojky označené latinským názvom Copula alebo nemeckým názvom Koppel, resp. Coppel. Bežne sa stretávame aj s nesprávnym názvom Coppula.

Pevné kombinácie sa pri organoch s mechanickými traktúrami a so zásuvkovými vzdušnicami vyskytujú zriedkavo, i keď Možný sa s nimi stretol už Šaškovej dielni a sám ich použil pri prestavbe dvojmanuálového organa bratov Pažických v r. kat. kostole v Močenku. Ide o dve drevené páky (šľapky), umiestnené vpravo vedľa pedálovej klaviatúry, ktoré zapínajú, resp. vypínajú na hlavnom stroji registre Oktáva 4´, Superoktáva 2´ a Mixtúra 3x. Pevné kombinácie zrejme obsahoval aj Možného prvý nástroj v Katedrále v Nitre. Svedčia o tom dva zaslepené otvory pre šľapky nad pedálovou klaviatúrou. V neskôr postavených organoch s mechanickými traktúrami a so zásuvkovými vzdušnicami však pevné kombinácie chýbajú, a to aj v najväčšom organe v Dóme sv. Martina v Bratislave. Bežnejšie sa s nimi už stretávame pri nástrojoch s kužeľkovými vzdušnicami a mechanickými traktúrami, ktoré v najjednoduchšej podobe majú dve pevné kombinácie. Ovládajú sa šľapkami na zaháknutie, nachádzajúcimi sú nad pedálovou klaviatúrou. Ľavá šľapka (z pohľadu organistu) zapína obyčajne Mezzoforte, pravá šľapka zapína Forte. Konkrétne vo Veľkej Mači zapína Mezzoforte oba pedálové registre a všetky manuálové osemstopové registre (Principál, Flautu dutú, Kryt, Gambu, Salicionál). V rozvinutejšej forme sa s pevnými kombináciami stretneme v dvojmanuálovom organe v Hronskom Beňadiku, kde sú nad pedálovou klaviatúrou štyri šľapky, označené na pôvodných terčíkoch zľava názvami Forte z. Oberwerk, Mezzo-Forte, Fortissimo, Forte. Na nástrojoch s pneumatickými traktúrami sa pevné kombinácie, ovládané tlačidlami umiestnenými pod manuálovou klaviatúrou, objavujú bežne, dokonca v Banskej Hodruši a v Bratislave-Podunajských Biskupiciach nájdeme už aj voľnú kombináciu. Registrové crescendo pri nástrojoch s čisto mechanickými traktúrami a so zásuvkovými vzdušnicami prirodzene neprichádzalo do úvahy, výnimočne sa však vyskytuje pri nástrojoch s kužeľkovými vzdušnicami a mechanickými traktúrami, v nástrojoch s pneumatickými traktúrami, s výnimkou nástroja v Ivanke pri Dunaji, ho už nachádzame pravidelne.

Značná časť organov má mechanické hracie aj registrové traktúry. Mechanické hracie traktúry nebývajú vždy tak starostlivo vyhotovené ako v Šaškových nástrojoch, kde sa osky hriadeľov hriadeľovej dosky vždy pohybujú v mosadzných „puzdrách“. Možný siahol po takomto nákladnom riešení iba zriedkavo, objavuje sa napr. v nitrianskej Katedrále, v ev. a. v. kostole v Zurndorfe (Rakúsko) a v r. kat. kostole v Dvorníkoch. Možný bol prvým slovenským organárom, ktorý mal kvôli veľkosti nástroja a dispozícii, kde okrem troch manuálových registrov v šestnásťstopovej polohe prevažujú osemstopové registre, vážne problémy s chodom čisto mechanickej hracej traktúry. Ukázalo sa to pri stavbe 34-registrového organa v Dóme sv. Martina v Bratislave r. 1880. Možný musel do traktúry I. manuálu aplikovať barkerovu páku. Nakoľko toto zariadenie sa na Slovensku v tom období ešte bežne nepoužívalo, nešlo o najšťastnejšie riešenie. Barkerove páky sú tlakové, pričom obe vzdušnice I. manuálu majú pre každý tón vlastnú páku. Ibaže jednotlivé páky sa dajú ťažko vyregulovať tak, aby zaberali v jednom momente. V tej dobe už existovali podstatne lepšie systémy, lenže Možný nemal s nimi žiadne skúsenosti.

Pneumatickú hraciu a registrovú traktúru začal používať až v poslednom období tvorby pred prvou svetovou vojnou. V súčasnosti evidujeme šesť nástrojov s pneumatickou traktúrou. Najväčším je 14-registrový, dvojmanuálový organ v r. kat. farskom Kostole sv. Mikuláša v Hodruši – Hámroch, časť Banská Hodruša. Jednomanuálové nástroje sa nachádzajú v katolíckych kostoloch v Bratislave-Podunajských Biskupiciach, v Ivanke pri Dunaji a v Maduniciach, v ev. a. v. kostole v Českom Brezove a v reformovanom kostole v Búči. Traktúry sú tlakové, pričom stlačený vzduch je vedený olovenými rúrkami. Vzdušnice sú kužeľkové, na tónových lištách sa nachádzajú ploché membrány. Na tónovom relé sú umiestnené klinové miešky, ktoré ovládajú kruhové membrány spojené dvojpolohovými ventilmi. Pri stlačení klávesu vzduch, vedený olovenou rúrkovou od hracieho stola, nafúkne klinový miešok na tónovom relé. Vzápätí sa z tónového relé vypustí vzduch, čím sa dvojpolohový ventil dostane do inej polohy a pustí stlačený vzduch do tónovej lišty, na ktorej sa nafúkne toľko membrán, koľko je na vzdušnici registrov. Membrány následne zdvihnú jednotlivé tónové kužeľky, ale znieť budú iba píšťaly so zapnutými registrami, teda tie, ktoré majú v registrových kancelách stlačený vzduch.

V. Možný zo zvukových dôvodov preferoval a staval až do konca svojej organárskej činnosti zásuvkové vzdušnice. Jasne to dokumentuje jednomanuálový organ z r. 1913 pre r. kat. farský kostol v Bolešove. Nakoniec, zásuvkové vzdušnice uprednostňovali aj niektorí významní európski organári, napr. Aristide Cavailé-Coll (inde sa uvádzal ako Aristid Cavaillé-Coll) alebo Friedrich Ladegast. Aj József Angster dlho zotrvával pri zásuvkových vzdušniciach. Možného zásuvkové vzdušnice vždy majú dubový rám, prepážky medzi tónovými kancelami sú z mäkkého, obyčajne smrekového dreva a zhora aj zdola sú „špuntované“ dubovými lištami. Ventilové komory sú spravidla situované rovnobežne s dlhšou stranou vzdušnice, blízko okraja, aby prístup do ventilovej komory bol čo najpohodlnejší. Výnimočne, ak si to vyžadovala mechanická hracia traktúra, sú však ventilové komory orientované uhlopriečne. Malé pedálové nástroje Možný s obľubou staval na jedinú vzdušnicu. Pritom vzdušnica má len jednu ventilovú komoru, v ktorej sú umiestnené spoločne manuálové aj pedálové ventily. Pri tónovom rozsahu manuálu C – f³ a tónovom rozsahu pedála C – H ide o 66 tónových ventilov v spoločnej komore. Tónové ventily sú rozdelené na c a cis stranu a sú umiestnené striedavo s basovými ventilmi manuálu vo ventilových komorách alebo pri osi symetrie organa, príp. pri jeho bočných stenách. Ventily sú zavesené na zadnom kolíku a dajú sa vyberať. Vpredu je ventil vedený jedným, obyčajne plochým kolíkom. Hore je spravidla nalepená vrstva súkna a až na nej koža. Toto opatrenie zaručilo dokonalé tesnenie ventilov a súčasne obmedzilo „klepanie“ pri ich zatváraní. Možný na rozdiel od svojho učiteľa Martina Šaška nebazíroval na klasických kožených pulpetách, ktoré zabezpečovali vzduchotesné spojenie abstraktu s tónovým ventilom, aj keď ich vo viacerých použil.

Vincent Možný reagoval aj na trendy v organárstve druhej polovice 19. storočia, prezentované snahou o „ekonomickejšie“ využívanie jednotlivých radov píšťal, a to buď formou transmisií alebo formou extenzií. Od 80. rokov oba prístupy uplatňovala najmä firma Rieger. V diele V. Možného sa objavujú pri nástrojoch so zásuvkovými vzdušnicami. Prejavujú sa hlavne pri využití píšťal manuálového Principálu 8´ v rozsahu C – H na vytvorenie pedálového registra Cello 8´. V tomto smere je unikátny jednomanuálový organ v r. kat. Kostole sv. Juraja v Trenčianskych Miticiach. V nástroji, ktorý má v skutočnosti len päť radov píšťal na zásuvkovej vzdušnici, je pomocou transmisií a extenzií vytvorených až desať registrov!

Nástroje s kužeľkovými vzdušnicami V. Možný poznal už v 70. rokoch, ale napriek tomu sa v jeho tvorbe objavujú až od polovice 80. rokov. Kužeľky však použil už skôr. Napríklad v Dóme sv. Martina v Bratislave. Za pozornosť stojí takisto inzerát z r. 1881, kde sa uvádza, že 10-registrové organy kužeľkového systému má firma stále na sklade. Prvým známym opusom s kužeľkovými vzdušnicami je jednomanuálový nástroj v ev. a. v. kostole v Zurndorfe v Rakúsku z r. 1885. Ďalšie organy s kužeľkovými vzdušnicami poznáme až z konca 80. a najmä z 90. rokov. Kužeľky vpúšťajúce vzduch do píšťal jednotlivých registrov sú dvíhané ramienkami na drevených hriadeľoch. Hriadele majú na jednej strane jedno kovové ramienko spojené traktúrou s klávesom. Počet ramienok na druhej strane zodpovedá počtu registrových kanciel, teda registrov na vzdušnici. Ramienka dvíhajúce tónové kužeľky bývajú obyčajne drevené, napr. v organoch v Bučanoch, v Dvorníkoch, v Pustých Úľanoch alebo vo Veľkej Mači. V organe vo Veselom sú všetky ramienka kovové. Na strane hriadeľa, kde je zapojený tónový abstrakt, je obyčajne ešte jedno kovové ramienko, na ktoré je zapojené dvojramenné mosadzné pero vracajúce hriadeľ čo najrýchlejšie do východiskovej polohy, teda do polohy, keď kláves nie je stlačený. Možný v poslednom období tvorby začal používať aj pneumatické kužeľkové vzdušnice. Tie však nikdy celkom nevytlačili nástroje so zásuvkovými vzdušnicami. Prospektové píšťaly sú ešte vyrobené z kvalitného organového kovu a majú polkruhové lábiá, ktoré sú na väčších píšťalách obyčajne vysadené – letované. Malé prospektové píšťaly majú lábiá vyrysované. Na prospektových píšťalách sa nachádzajú často skriňové brady. V prospekte sa u Možného nachádzajú len píšťaly principálovej menzúry, ktoré najčastejšie patria registrom Principál 8´ a Oktáva 4´, zriedkavejšie registrom Principál 4´ a Mixtúra. Výnimočne môžu stáť v prospekte píšťaly Principálu 8´ a Mixtúry alebo píšťaly len jedného registra, napr. Principálu 8´, resp. Principálu 4´. V dvojmanuálovom organe v r. kat. farskom Kostole sv. opáta Benedikta v Hronskom Beňadiku stoja v prospekte píšťaly Principálu 8´ (I. manuál) a Principálu husľového 8´ (II. manuál). V prospekte najväčšieho organa v Dóme sv. Martina v Bratislave sú v dvoch zrkadlovo postavených organových skriniach píšťaly registrov Principál 16´ (I. manuál), Fugara 8´ (I. manuál) a Principál husľový 8´ (II. manuál), resp. v druhej skrini píšťaly registrov Violon 16´ (pedál), Cello 8´ (pedál) a Principál husľový 8´ (II. manuál). Možného dielňa nebola zariadená na výrobu šestnásťstopových otvorených kovových píšťal. Nakoniec, takéto píšťaly do žiadneho organa ani nedisponoval, s výnimkou opusu v bratislavskom Dóme sv. Martina. Tie však doviezol od E. F. Walckera z Nemecka. Aj keď veľkú časť prospektových píšťal zhotovených V. Možným počas prvej svetovej vojny zrekvirovali na vojenské účely, zachovali sa takmer v dvoch desiatkach organov.

Vnútorné kovové píšťaly sú z kvalitného organového kovu, ale z úsporných dôvodov najmä v basovej polohe osemstopových otvorených registrov je použitý zinkový plech. Nohy, jadrá a brady sú však vždy z organového kovu. V osemstopovom registri majú píšťaly zinkové korpusy obyčajne v rozsahu veľkej oktávy, no niekedy prejdú až do malej oktávy, napr. Principál 8´ na hlavnom stroji organa v Dóme sv. Martina v Bratislave má zinkové korpusy až po a⁰. Zriedkavo majú zinkové korpusy aj najväčšie píšťaly niektorého štvorstopového registra. Zinkové píšťaly sa objavujú už aj v prvých opusoch. Na kovových píšťalách nachádzame bočné, skriňové brady a tzv. horné brady, v neskoršom období pomerne zriedkavo aj spodné „sláčikové“ mosadzné brady s regulačnou koženou matičkou. Mosadzné sláčikové brady sa nenachádzajú vždy len na píšťalách sláčikového charakteru, ale výnimočne ich môžeme nájsť aj v basovej polohe Principálu 8´. Takéto riešenie nájdeme v r. kat. Kostole sv. Juraja v Trenčianskych Miticiach, kde však v rozsahu C – H slúžia aj ako píšťaly pedálového registra Cello 8´. Ako ďalšiu novinku spomeňme, že kovové kryté píšťaly niekedy nemajú horné lábiá.

Na výrobu drevených píšťal používal V. Možný najmä smrekové a jedľové drevo, pričom aspoň hranu horného lábia vyvložkoval kvalitnejším drevom. Pri menších drevených píšťalách je obyčajne celá predná doska z kvalitnejšieho dreva. Pri veľkých píšťalách principálových registrov nájdeme často lábiá orientované smerom dovnútra, a to hlavne pri píšťalách pedálového Oktávbasu, príp. na najväčších píšťalách manuálového Principálu. Pri väčších drevených píšťalách bývajú predkrývky píšťal z úsporných dôvodov tiež lepené z dvoch druhov dreva. Z kvalitnejšieho materiálu je spravidla iba menšia horná časť predkrývky. Najmä v neskoršom období tvorby bývajú predkrývky priskrutkované skrutkami do dreva.

Menzúry píšťal prevzal V. Možný od svojho učiteľa M. Šaška. Teda používal tzv. konštantné menzúry, kde pomer 1 : 2 pripadá na undecimu. Stojí za pozornosť, že rovnako ako Šaško používal túto menzúru pre všetky kovové píšťaly. Značenie píšťal číslom šablóny na nohách je pomerne dôsledné, vyskytuje sa oveľa častejšie ako u M. Šaška. V malých nástrojoch (napr. v r. kat. kostoloch v Reci, v Popudinských Močidlanoch alebo v Borinke) na zásobovanie vzduchom slúži jednoduchý zásobný mech s faldmi smerujúcimi dovnútra, ktorý je spojený s čerpacím klinovým mechom. Oba mechy sú obyčajne umiestnené v nižšej skrini za organovou skriňou. Pri nástrojoch postavených do zábradlia chóru (s klaviatúrou na zadnej stene) zároveň skriňa slúži ako lavica pre organistu. Ak je kvôli dvojitému zásobnému mechu vyššia, vedú na ňu schodíky. Väčšie nástroje majú spravidla dvojitý zásobný mech, pričom je zaujímavé, že obe časti majú faldy, ktoré sú zvyčajne orientované smerom dovnútra. Mech je spojený s čerpacím mechom, ktorý je buď klinový, alebo rovnobežne stúpajúci. Na rozdiel od zvyklostí uplatňovaných v Šaškovej dielni sú mechy často umiestnené v sokli organovej skrine. Prirodzene, pri nižšom chóre, kde je výška sokla často obmedzená na technické minimum, sú mechy uložené väčšinou v nižšej masívnej drevenej skrini situovanej za skriňu organa. Poznáme však aj nástroje, kde sa skriňa mecha nachádza na inom mieste chóru, obyčajne v rohu, príp. v oddelenej miestnosti. Pri dvojmanuálových nástrojoch slúži na zásobovanie vzduchom zvyčajne tiež len jeden zásobný (dvojitý) mech, teda tlak vzduchu je rovnaký pre registre hlavného aj vedľajšieho stroja, ako aj pedála. Samostatné mechy majú len oba manuály ako aj pedál organa v Konkatedrále sv. Martina v Bratislave. Tu sú mechy umiestnené za organovými skriňami. Za skriňou hlavného stroja je dvojitý zásobný mech s čerpacím mechom rovnobežne stúpajúcim. Tento mech zásobuje vzduchom hlavný stroj. Za skriňou pedála je umiestnený tiež dvojitý zásobný mech s čerpacím mechom rovnobežne stúpajúcim. Ten zásobuje vzduchom pedálové vzdušnice. Nad ním je priečne umiestnený ďalší dvojitý zásobný mech bez čerpacieho mecha. Vzduchom ho zásobuje mech pedála. Organy V. Možného bývajú vybavené aj „vyrovnávacími“ mechmi.

Zariadenia, ktorými organista dával signál pre kalkanta, kedy má šliapať mechy, sú na hracích stoloch V. Možného výnimočné. Našli sme ich iba v organoch v Šoporni a v Ivanke pri Nitre. V oboch prípadoch organista dával znamenie registrovým manubriom. V Šoporni je znamenie doteraz funkčné. Manubrium je spojené s malým čerpacím mieškom. Potiahnutím manubria sa miešok stlačí a vyfúkne stlačený vzduch do menšej labiálnej píšťaly, ktorá na krátku dobu zaznie. Pero vráti celý systém automaticky do východiskovej polohy. Manubriá sú označené na pôvodných registrových terčíkoch skomolenými názvami: v Šoporni latinským „Galgant“ (calco – šliapať, dupať), v Ivanke pri Nitre „Toposó“ (taposni – šliapať).

Organy, aj dvojmanuálové, sa spravidla nachádzajú v jedinej skrini, teda druhý (vedľajší) manuál nikdy nestojí samostatne v zábradlí chóru. Iba v bratislavskom Dóme sv. Martina je skriňa delená (bola to podmienka architekta). V ľavej skrini (pri čelnom pohľade) sú dve vzdušnice hlavného stroja a „cis“ strana vzdušnice druhého manuálu. V pravej, zrkadlovo umiestnenej skrini sú tri vzdušnice pedála a „c“ strana vzdušnice druhého manuálu. Pri malých dielach, kde nízka svetlá výška chóru neumožňovala iné umiestnenie, však V. Možný často siahol po osvedčenom, v tej dobe už zastaranom riešení, keď nástroj postavil do zábradlia chóru a hrací pult umiestnil na zadnej stene nástroja. Prospekty sú vždy ploché, členené na píšťalové veže a píšťalové polia. Pri päťdielnom prospekte stojí v strede najvyššia píšťalová veža a po stranách sú nižšie píšťalové veže. Uprostred sa nachádzajú píšťalové polia, pričom ich nohy buď stoja na rovnakej výškovej úrovni ako nohy píšťal veží (Nový Život, Bratislava-Podunajské Biskupice), alebo sú umiestnené vyššie (Zlaté Klasy, Veľká Mača). V r. kat. farskom kostole v Banskej Hodruši sú nohy píšťal medzi vežami len nepatrne vyššie. Stredná veža je spravidla ukončená trojuholníkovým tympanónom (Zlaté Klasy, Nový Život-Eliášovce), ale niekedy sa objavuje aj rozoklaný tympanón (Veľká Mača, Búč), resp. trojuholníkové tympanóny na nižších bočných vežiach (Búč). Bežné sú však aj trojdielne prospekty v strede s prevýšenou píšťalovou vežou, zväčša ukončenou trojuholníkovým tympanónom (Nižná, Šoporňa, Gabčíkovo). Výnimočný je prospekt v r. kat. kostole v Bošanoch, kde je trojuholníkovým tympanónom korunovaný celý trojdielny prospekt. Ako vertikálne nosné prvky používal Možný prevažne pilastre, často kanelované a ukončené robustnými, charakteristickými, spravidla pozlátenými hlavicami. Zriedkavo ich nahradil tenkými stĺpmi s kruhovým prierezom. Otvory pre prospektové píšťaly sú hore obyčajne ukončené pozláteným poloblúkom, teda drevorezby sa pri ústí prospektových píšťal v píšťalových vežiach vyskytujú iba výnimočne. Zriedkavo sa však nachádzajú aj pri ústí prospektových píšťal v píšťalových poliach. Nástroje postavené do zábradlia chóru majú obyčajne tri píšťalové polia, pričom z praktických dôvodov je stredné pole nižšie, aby organista mal dobrý výhľad na oltár. Bočné polia majú podobu prevýšených píšťalových veží, spravidla tiež ukončených trojuholníkovými tympanónmi. S takýmto prospektom sa niekedy stretávame aj pri organoch, ktoré nie sú umiestnené do zábradlia chóru. Pri nástrojoch situovaných do zábradlia chóru je päťdielny prospekt zriedkavý. Aj v týchto prípadoch je z praktických dôvodov najnižšie stredné pole a najvyššie sú píšťalové veže po stranách organa (Sebechleby). Aj v kostoloch s nízkou svetlou výškou chóru však V. Možný dokázal postaviť organ so samostaným vpredu stojacim hracím stolom. Vzdušnicu vo vzadu stojacej organovej skrini umiestnil na technické minimum nad podlahu chóru. Prospektové píšťaly však vytiahol do vhodnej výšky nad vzdušnicu. Prívody vzduchu pre prospektové píšťaly riešil dlhými konduktmi z píšťalnice (Gabčíkovo). V gotických, resp. neogotických interiéroch obsahujú „gotické“ tvaroslovné prvky aj organové skrine. Ich výskyt však nie je viazaný bezpodmienečne na gotický interiér. Samozrejme, v rozsiahlej tvorbe V. Možného sa občas stretneme aj s ináč usporiadanými prospektmi. Za zmienku stojí štvordielny prospekt v Moste pri Bratislave, ktorý je vlastne replikou trojdielnych prospektov s prevýšenými bočnými vežami, len stredné nižšie pole je rozdelené na dve zrkadlové časti.

Vincent Možný nepostavil ani jednu žalúziovú skriňu. Výnimkou je iba prestavaný dvojmanuálový organ v r. kat. Kostole sv. Jána z Mathy v Bratislave, kde sa v žalúziovej skrini nachádza druhý manuál („dolný stroj“). Kvôli chýbajúcemu archívnemu materiálu však nie je isté, či žalúzia pochádza z Možného dielne.

Bakonybánk (Maďarsko); r. kat. kostol, 1889 – oprava 5-registrového, bezpedálového nástroja.

Bakonyszombathely (Maďarsko); r. kat. kostol, 1895 – oprava 9-registrového organa.

Bezenye (Maďarsko); r. kat. kostol, 1886 – jednomanuálový 12-registrový organ s pedálom.

Blatné; okres Senec, Trnavský kraj, r. kat. farský Kostol sv. Vojtecha, 1902 – jednomanuálový 12-registrový organ s pedálom (9+3), mechanická kužeľka.

Bohdanovce nad Trnavou; okres Trnava, Trnavský kraj, r. kat. farský Kostol sv. Petra a Pavla, 1889 – jednomanuálový 8-registrový organ s pedálom (6 + 2), mechanická zásuvka.

Boldog; okres Senec, Trnavský kraj, r. kat. farský Kostol Panny Márie Nanebovzatej, pravdepodobne koniec 19. storočia – jednomanuálový 6-registrový organ s pedálom (4+2, z toho 1 pedálový register je transmisia), mechanická zásuvka.

Bolešov; okres Ilava, Trenčiansky kraj, r. kat. farský Kostol sv. Ondreja, apoštola, 1913 – jednomanuálový 7-registrový organ s pedálom (5 + 2), mechanická zásuvka.

Borinka; okres Malacky, Bratislavský kraj, r. kat. Kostol Božského Srdca Ježišovho, pravdepodobne koniec 19. storočia – jednomanuálový 6-registrový organ s pedálom (4+2, z toho 1 pedálový register je transmisia), mechanická zásuvka.

Bošany; okres Partizánske, Trenčiansky kraj, r. kat. farský Kostol sv. Mikuláša, biskupa, 1882 – 1883 – jednomanuálový pôvodne 8-registrový organ s pedálom (6 + 2), neskôr zväčšený o tri registre, mechanická zásuvka.

Bratislava; okres Bratislava, Bratislavský kraj, Dóm sv. Martina, 1880 – dvojmanuálový 34-registrový organ (15+9+10), mechanická zásuvka, I. manuál – barkerova páka.

Bratislava; okres Bratislava, Bratislavský kraj, r. kat. Kostol Zvestovania Panny Márie (františkánsky), 1890 – nové mechy a oprava, 1897 – prestavba a rozšírenie; začiatok 20. storočia.

Bratislava; okres Bratislava, Bratislavský kraj, kostol v lazarete, 1902 – jednomanuálový organ s pedálom, mechanická zásuvka (v súkromnom vlastníctve).

Bratislava; okres Bratislava, Bratislavský kraj, r. kat. Kostol sv. Jána z Mathy (farnosť Najsvätejšej Trojice), 1903 – prestavba dvojmanuálového organa J. Henckeho.

Bratislava-Dúbravka; okres Bratislava, Bratislavský kraj, r. kat. Kostol sv. Kozmu a Damiána, rok postavenia neznámy – jednomanuálový 8-registrový organ s pedálom (6+2, z toho 1 pedálový register je transmisia), mechanická zásuvka.

Bratislava-Podunajské Biskupice; okres Bratislava, Bratislavský kraj, r. kat. farský Kostol sv. Mikuláša, posledné obdobie tvorby – jednomanuálový 12-registrový organ s pedálom (9+3), pneumatická kužeľka.

Bratislava-Rusovce; okres Bratislava, Bratislavský kraj, r. kat. farský sv. Márie Magdalény , 1902 – oprava nástroja (spolu s pomocníkom K. Bednárom).

Búč; okres Komárno, Nitriansky kraj, ref. kostol, posledné obdobie tvorby – jednomanuálový pôvodne 10-registrový organ s pedálom (7 + 3), neskôr rozšírený o tri registre, pneumatická kužeľka.

Bučany; okres Trnava, Trnavský kraj, r. kat. farský Kostol sv. Margity, rok postavenia neznámy– jednomanuálový 8-registrový organ s pedálom (6 + 2), mechanická kužeľka.

České Brezovo; okres Poltár, Banskobystrický kraj, kostol ev. a. v., posledné obdobie tvorby – jednomanuálový 8-registrový organ s pedálom (6 + 2), pneumatická kužeľka.

Dežerice; okres Bánovce nad Bebravou, Trenčiansky kraj, r. kat. filiálny Kostol sv. Martina, biskupa, pravdepodobne 1904 – jednomanuálový 8-registrový organ s pedálom (6+2, z toho 1 pedálový register je transmisia), mechanická zásuvka.

Dolný Bar; okres Dunajská Streda, Trnavský kraj, r. kat. farský Kostol sv. Anny a bl. Gizely, oprava nástroja a nový mech.

Dolný Lopášov; okres Piešťany, Trnavský kraj, r. kat. farský kostol, rok opravy neznámy – jednomanuálový 7-registrový organ s pedálom (6 + 1), mechanická zásuvka.

Dvorníky; okres Hlohovec, Trnavský kraj, r. kat. farský Kostol Povýšenia sv. Kríža, rok neznámy – jednomanuálový 8-registrový organ s pedálom (6 + 2), mechanická kužeľka.

Gabčíkovo; okres Dunajská Streda, Trnavský kraj, r. kat. farský sv. Margity Antiochijskej, 1903 – jednomanuálový 8-registrový organ s pedálom (z toho jedna transmisia), mechanická zásuvka.

Hodruša-Hámre, časť Banská Hodruša; okres Žarnovica, Banskobystrický kraj, r. kat. farský Kostol sv. Mikuláša, pred prvou svetovou vojnou – dvojmanuálový 14-registrový organ s pedálom (7 + 4 + 3), pneumatická kužeľka.

Horné Dubové; okres Trnava, Trnavský kraj, r. kat., rok neznámy – jednomanuálový 6-registrový organ s pedálom (4 + 2), mechanická zásuvka.

Horné Saliby; okres Galanta, Trnavský kraj, r. kat. kostol, 1887 – premiestnenie Šaškovho organa na nový chór a stavba nového, samostatne stojaceho hracieho stola.

Horný Bar; okres Dunajská Streda, Trnavský kraj, r. kat. farský Kostol sv. Martina, rok neznámy – výmena registra za Salicionál 8´ v organe J. Fazekasa.

Hoste; okres Galanta, Trnavský kraj, r. kat. kostol, rok neznámy – jednomanuálový 4-registrový, bezpedálový nástroj, mechanická zásuvka (zanikol v 70. rokoch 20. storočia).

Hradište; okres Partizánske, Trenčiansky kraj, r. kat. kostol, 1903 – jednomanuálový 5-registrový, bezpedálový nástroj, mechanická zásuvka.

Hrachovo; okres Rimavská Sobota, Banskobystrický kraj, r. kat. kostol, rok neznámy – jednomanuálový 9-registrový organ s pedálom (7 + 2), mechanická zásuvka.

Hronský Beňadik; okres Žarnovica, Banskobystrický kraj, r. kat. farský Kostol sv. opáta Benedikta – pravdepodobne v období 1881 – 1889 – dvojmanuálový 16-registrový organ s pedálom (8 + 4 + 4), mechanická kužeľka.

Ivanka pri Dunaji; okres Senec, Bratislavský kraj, r. kat. kostol, posledné obdobie tvorby – jednomanuálový 10-registrový organ s pedálom (7 + 3), pneumatická kužeľka.

Ivanka pri Nitre; okres Nitra, Nitriansky kraj, r. kat. kostol, rok neznámy – jednomanuálový 9-registrový organ s pedálom (7 + 2), mechanická zásuvka.

Ivanka pri Nitre, časť Lúky – Gergelová; okres Nitra, Nitriansky kraj, r. kat. kostol, 1878 – jednomanuálový 7-registrový organ s pedálom (6 + 1), mechanická zásuvka.

Jelka; okres Galanta, Trnavský kraj, r. kat. kostol, rok neznámy – jednomanuálový 8-registrový organ s pedálom (6 + 2), mechanická zásuvka.

Jelšovce; okres Nitra, Nitriansky kraj, r. kat. kostol, rok neznámy – jednomanuálový 8-registrový organ s pedálom (6 + 2), mechanická zásuvka.

Komjatice; okres Nové Zámky, Nitriansky kraj, r. kat. Kostol sv. Alžbety (zachovala sa len skriňa, do ktorej neskôr F. Tattinger postavil dvojmanuálový organ).

Kuchyňa; okres Malacky, Bratislavský kraj, r. kat. kostol, 1900 – oprava a výroba nových mechov.

Lefantovce-Horné Lefantovce; okres Nitra, Nitriansky kraj, r. kat. kostol, 1905 – výroba nových mechov a novej klaviatúry na Klöcknerov organ (r. 1935 nástroj preniesli do r. kat. kostola v Beši).

Lošonec; okres Trnava, Trnavský kraj, r. kat. kostol, rok neznámy – jednomanuálový 6-registrový, bezpedálový nástroj, mechanická zásuvka.

Lutiše; okres Žilina, Žilinský kraj, r. kat. kostol, rok neznámy – jednomanuálový 8-registrový organ s pedálom (6+2, z toho 1 pedálový register je transmisia), mechanická zásuvka.

Madunice; okres Hlohovec, Trnavský kraj, r. kat. farský Kostol Narodenia Panny Márie, 1911 – jednomanuálový 11-registrový organ s pedálom (8 + 3), pneumatická kužeľka.

Malacky; okres Malacky, Bratislavský kraj, r. kat. Kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie (pôvodne františkánsky), 1898 – oprava.

Močenok; okres Šaľa, Nitriansky kraj, r. kat. farský Kostol sv. Klimenta, 1875 – 1876 – prestavba dvojmanuálového organa z dielne Pažických.

Mojzesovo; okres Nové Zámky, Nitriansky kraj, r. kat. kostol, rok neznámy – jednomanuálový 7-registrový, bezpedálový nástroj (nezachoval sa).

Most pri Bratislave; okres Senec, Bratislavský kraj, r. kat. kostol, 1887 – jednomanuálový 9-registrový organ s pedálom (7 + 2), mechanická zásuvka.

Motešice, časť Dolné Motešice; okres Trenčín, Trenčiansky kraj, r. kat. filiálny Kostol Panny Márie (súčasť kaštieľa), 1913 – jednomanuálový 7-registrový organ s pedálom (z toho jedna transmisia), mechanická zásuvka.

Neded; okres Šaľa, Nitriansky kraj, r. kat. kostol, rok neznámy – jednomanuálový 8-registrový organ s pedálom (6 + 2), neskôr rozšírený o dva registre, mechanická zásuvka.

Nitra; okres Nitra, Nitriansky kraj, Katedrála sv. Emeráma, 1876 – jednomanuálový 7-registrový organ s pedálom (6 + 1), mechanická zásuvka.

Nitra; okres Nitra, Nitriansky kraj, piaristický kostol, 1876 – 1877 – prestavba a rozšírenie Arnoldovho organa (zachovala sa iba rozšírená organová skriňa).

Nitra-Dolné Krškany; okres Nitra, Nitriansky kraj, r. kat. kostol, pravdepodobne prvé obdobie samostatnej tvorby – jednomanuálový 4-registrový, bezpedálový nástroj, mechanická zásuvka.

Nitrianske Hrnčiarovce; okres Nitra, Nitriansky kraj, r. kat. kostol, 1889 – jednomanuálový 6-registrový organ s pedálom (5 + 1), mechanická zásuvka.

Nitrianske Sučany; okres Prievidza, Trenčiansky kraj, r. kat. kostol, rok neznámy – jednomanuálový 8-registrový organ s pedálom (z toho jedna transmisia), mechanická zásuvka.

Nižná; okres Piešťany, Trnavský kraj, r. kat. kostol, rok neznámy – jednomanuálový 8-registrový organ s pedálom (z toho jedna transmisia), mechanická zásuvka.

Nováky; okres Prievidza, Trenčiansky kraj, r. kat. kostol, 1888 – jednomanuálový 8-registrový organ s pedálom (6 + 2), mechanická zásuvka.

Nový Život-Eliášovce; okres Dunajská Streda, Trnavský kraj, r. kat. kostol, rok neznámy – jednomanuálový 8-registrový organ s pedálom (6 + 2), mechanická zásuvka.

Ohrady; okres Dunajská Streda, Trnavský kraj, r. kat. kostol, rok neznámy – jednomanuálový 7-registrový organ s pedálom (z toho jedna transmisia), mechanická zásuvka.

Okoličná na Ostrove; okres Komárno, Nitriansky kraj, r. kat. kostol, rok neznámy – jednomanuálový 10-registrový organ s pedálom (8 + 2), mechanická zásuvka.

Omšenie; okres Trenčín, Trenčiansky kraj, r. kat. kostol, rok neznámy – jednomanuálový organ s pedálom, mechanická zásuvka (zanikol r. 1977 pri stavbe nového organa P. Baxom, ktorý použil aj časť materiálu zo starého nástroja).

Ostratice-Veľké Ostratice; okres Partizánske, Trenčiansky kraj, r. kat. kostol, rok neznámy – pôvodne jednomanuálový 7-registrový, bezpedálový nástroj, neskôr prestavaný a zväčšený o pedál (nezachoval sa).

Osuské; okres Senica, Trnavský kraj, r. kat. kostol, rok neznámy – jednomanuálový 8-registrový organ s pedálom (z toho jedna transmisia), mechanická zásuvka.

Pezinok; okres Pezinok, Bratislavský kraj, kostol ev. a. v., 1883 – rozšírenie Klöcknerovho pozitívu, nový samostatný hrací stôl (od r. 1952 sa nástroj nachádza v ev. a. v. kostole v Nových Zámkoch).

Pezinok-Grinava; okres Pezinok, Bratislavský kraj, kostol ev. a. v., 1884 – prenesenie Effingerovho pozitívu zo Sv. Jura a oprava (zachovali sa len zvyšky nástroja na povale kostola).

Podlužany; okres Levice, Nitriansky kraj, r. kat. kostol, 1893 – predaj staršieho, dispozične upraveného nástroja neznámeho bratislavského organára (od r. 1936 sa nachádza v r. kat. kostole v Orovnici).

Popudinské Močidlany-Močidlany; okres Skalica, Trnavský kraj, r. kat. kostol, rok neznámy –jednomanuálový 4-registrový, bezpedálový nástroj, mechanická zásuvka.

Pravotice; okres Bánovce nad Bebravou, Trenčiansky kraj, r. kat. kostol, rok neznámy – jednomanuálový 6-registrový organ s pedálom (4 + 2).

Pusté Úľany; okres Galanta, Trnavský kraj, r. kat. kostol, 1898 – jednomanuálový 8-registrový organ s pedálom (6 + 2), mechanická kužeľka.

Radošovce; okres Skalica, Trnavský kraj, r. kat. kostol, rok neznámy – jednomanuálový 12-registrový organ s pedálom (9 + 3), mechanická zásuvka.

Reca; okres Senec, Bratislavský kraj, r. kat. kostol, rok neznámy – jednomanuálový 4-registrový, bezpedálový nástroj, mechanická zásuvka.

Sebechleby; okres Krupina, Banskobystrický kraj, r. kat. farský Kostol sv. Michala Archanjela, 1899 – jednomanuálový 12-registrový organ s pedálom (9 + 3), mechanická zásuvka.

Sikátor (Maďarsko); r. kat. kostol, 1896 – jednomanuálový 4-registrový, bezpedálový nástroj. Podľa Ferenca Solymosiho v súpise firmy Angster, ktorý vznikol koncom prvej svetovej vojny v súvislosti s rekviráciou prospektových píšťal, je o nástroji poznamenané: „Veszprém megye, r. kat. kostol, 1891, 6 reg.“

Skačany; okres Partizánske, Trenčiansky kraj, r. kat. farský Kostol sv. Juraja, rok neznámy – oprava organa z dielne Pažických, nové klaviatúry.

Sládkovičovo-Malá Mača; okres Galanta, Trnavský kraj, r. kat. filiálny Kostol sv. Margity, rok neznámy – jednomanuálový 4-registrový, bezpedálový nástroj, mechanická zásuvka.

Svätý Jur; okres Pezinok, Bratislavský kraj, kostol ev. a. v., 1883 – jednomanuálový 10-registrový organ s pedálom (nezachoval sa).

Šoporňa; okres Galanta, Trnavský kraj, r. kat. farský Kostol Panny Márie Snežnej, 1891 – jednomanuálový 12-registrový organ s pedálom (9 + 3), mechanická zásuvka.

Tardos (Maďarsko); r. kat. kostol, 1880 – jednomanuálový 10-registrový organ s pedálom. Podľa Dr. Ferenca Solymosiho nástroj je už prestavaný a má elektrifikované traktúry.

Tomášikovo; okres Galanta, Trnavský kraj, r. kat. kostol, druhá polovica 19. storočia – pravdepodobne stavba organa (v pôvodnej organovej skrini stojí Tattingerov dvojmanuálový organ z 30. rokov 20. storočia, ktorý obsahuje aj časť pôvodných píšťal).

Trenčianske Mitice; okres Trenčín, Trenčiansky kraj, r. kat. farský Kostol sv. Juraja, rok neznámy – jednomanuálový 10-registrový organ s pedálom (7 + 3).

Trenčín-Orechové; okres Trenčín, Trenčiansky kraj, r. kat. farský kostol, rok neznámy – pravdepodobne jednomanuálový organ s pedálom (zachovala sa len organová skriňa a časť píšťalového materiálu vrátane pôvodných prospektových píšťal).

Trhová Hradská; okres Dunajská Streda, Trnavský kraj, r. kat. kostol, rok neznámy – prenesenie starého jednomanuálového nástroja z Bratislavy a jeho rozšírenie.

Trnava; okres Trnava, Trnavský kraj, uršulínsky kostol, 1885 – pôvodne jednomanuálový organ (r. 1905 bol preložený do Trnavy-Modranky a rozšírený o II. manuál; r. 1995 bol odstránený), mechanická zásuvka.

Trnávka; okres Dunajská Streda, Trnavský kraj, r. kat. filiálny Kostol Ružencovej Panny Márie, 1878 – prestavba pozitívu K. Janíčeka, zhotoveného pre kaplnku sv. Michala v Nitre (Možný získal nástroj počas svojho pôsobenia v Nitre a po prestavbe ho predal do Trnávky, kde bol posvätený 6. októbra 1878).

Veľká Mača; okres Galanta, Trnavský kraj, r. kat. kostol, chýba rok – jednomanuálový 12-registrový organ s pedálom (9 + 3), mechanická kužeľka.

Veľké Úľany; okres Galanta, Trnavský kraj, r. kat. farský Kostol sv. Michala Archanjela, rok neznámy – oprava, dispozičné zmeny a výroba samostatného hracieho stola.

Veľký Lapáš; okres Nitra, Nitriansky kraj, r. kat. kostol, rok neznámy – jednomanuálový 7-registrový organ s pedálom (5 +2), neskôr bol pridaný jeden manuálový register, mechanická zásuvka.

Veselé; okres Piešťany, Trnavský kraj, r. kat. kostol, 1895 – jednomanuálový 8-registrový organ s pedálom (6 + 2), mechanická kužeľka.

Viedeň Wien (Rakúsko); Palais Latour, Breitengasse, 1908 – dvojmanuálový organ (4 + 3 + 2), mechanická zásuvka (cvičný nástroj Franza Schmidta). Okolo r. 1930 ho preniesli do ev. a. v. kostola v Viedni-Penzingu, kde stál až donedávna.

Vištuk; okres Pezinok, Bratislavský kraj, r. kat. kostol, 1897 – jednomanuálový 10-registrový organ s pedálom (7+3), mechanická kužeľka.

Vozokany; okres Galanta, Trnavský kraj, r. kat. kostol, rok neznámy – väčšia oprava pozitívu, príp. jeho prenesenie z inej lokality (vo ventilovej komore sú Možného tónové ventily).

Vráble; okres Nitra, Nitriansky kraj, r. kat. kostol, 1876 – oprava.

Zbehy; okres Nitra, Nitriansky kraj, r. kat. kostol, rok neznámy – jednomanuálový 8-registrový nástroj (z toho jedna transmisia), mechanická zásuvka.

Zlaté Klasy; okres Dunajská Streda, Trnavský kraj, r. kat. farský Kostol sv. Kríža, 1884 – dvojmanuálový 16-registrový organ s pedálom (8 + 4 + 4), mechanická zásuvka.

Zurndorf (Rakúsko); kostol ev. a. v., 1885 – jednomanuálový organ s pedálom, mechanická kužeľka.